Marek Slobodník
Cestovateľ na plný úväzok a tiež režisér filmu Afrika na pionieri. Má za sebou stovky cestovateľských prezentácií po celom Slovensku, Čechách, ale aj v Poľsku, Austrálii a Novom Zélande. Cestuje na Jawe Pionier a na Jawe 250.
Najlepšia jazda
To, ako začali naše spoločné cesty s Danom je jeden zaujímavý a dlhý príbeh. Všetko sa začalo v roku 2010 keď sme mali po prvej veľkej ceste na Pionieroch k Aralskému Jazeru ,,Od Tatier k Aralu“ a žili sme ďalej obyčajným životom. Raz cez deň ma kamarát volal na kávu, veľmi sa mi nechcelo ale prehovoril ma. Keď som dorazil do kaviarne tak okrem môjho kámoša tam sedel aj jeho kamarát Michal Púchy, ktorého som vôbec nepoznal. Neskor som zistil, že je to človek ktorý sa živí tým, že strihá videá najmä do TV. A ja som zas dákou náhodou týždeň pred týmto stretnutím zachytil, že sa v Ružomberku chystá veľká motorkárska akcia ,,Film Fest – motorkárskych filmov“. Celé sa mi to pri tej káve a po rozhovore s Michalom spojilo a spýtal som sa ho, či by vedel z našej cesty spraviť film. Jediný problém bol ale ten, že sme nemali takmer žiadne videá, iba fotky. On sa zamyslel a povedal, že by to nemal byť problém, napriek tomu, že sme mali asi len tri týždne času. A tak sme začali makať. Film Veľká cesta malých strojov vznikol, bol celkom dobrý a paradoxne vyhral celý tento festival. Potom obletel celý internet a zrazu nás každý poznal. Napísal mi Dan, vôbec som ho nepoznal a ani jeho cesty s trabantami a zavolal ma na akciu ktorú organizoval v Prahe. Bolo to také veľké stretnutie rôznych cestovateľov najmä z Čiech, ktorý tam mali cestovateľské prezentácie. Tam sme sa spoznali, ale nič nedohodli, iba mi vravel, že plánuje cestu do Južnej Ameriky. Po troch mesiacoch mi volal a pozval ma na túto cestu po tom, čo do týmu zavolal Poliakov na Maluchu. Ja som súhlasil a vytvorili sme medzinárodný Česko – slovensko – poľský tým. A myslím si, že zároveň Južná Amerika, svojou prírodnou bohatosťou bola aj najkrajšia časť sveta, akú som kedy prešiel. Na druhú stranu najťažšie to asi bolo tam, kde bola zima a pršalo, poprípade snežilo. To bolo pred rokom v Indických Himalájach vo výške cez 5000 m.n.m.
Skvelá motorka
Najradšej mám môjho Pionierika ,,Kendžike“ ktorý so mnou začal spoznávať svet keď som mal 18 a s ktorým som prešiel Afriku. Je to poklad! 🙂 Urobil som na nej cca 40 000 km. Na Jawe 250 s ktorou chodím so žltými trabantami som spravil niečo okolo 55000 km. A najradšej na tom všetkom mám asi tú slobodu, ktorú v aute so strechou nezažiješ. Motorkári vedia o čom asi rozprávam. 🙂
Životné dobrodružstvo
Dobrodružstvom je pre mňa objavovanie nového. Dobrodružstvo môžeš zažiť aj doma za panelákom, ale pravdepodobnosť toho, že dáke zažiješ sa zväčšuje tým, že vycestuješ do neznáma. Preto je možno lepšie o krajine do ktorej ideš nevedieť nič, ako byť pripravený, pretože prípravou sa môžeš pripraviť o dobrodružstvo. 🙂 Ale každý má iný pohľad na svet a preto to nie je rada, len proste ja to tak robím. 🙂 Rád by som ešte prešiel svet trochu inak ako na kolesách. Začal som lietať a rád by som spoznal svet zhora… Ale to je sen ďalekej budúcnosti. Čo s týka nebezpečných situácií, samozrejme som dáke zažil, ale myslím, že ani jedna neohrozovala môj život. Skôr peňaženku a cennosti ktoré som pri sebe mal, ale to sa človeku môže stať aj na Slovensku…
Paranormálny jav
Nič paranormálne sa mi na mojich cestách nestalo. Žiadne ufo ani duchov som nestretol. Akurát veľmi zaujímavé bolo, že v roku 2012 som sa v Južnej Amerike v Ushuai stretol so Slovenským párikom ktorý tam bol na svadobnej ceste a pol roka cestovali po kontinente. Večer sme sa perfektne pobavili, popili a na druhý deň ich nebolo. Od vtedy som ich nevidel a nemal som na nich žiadny kontakt, až do roku 2017 keď som bol s kamošom v Košiciach v reštaurácii so steakmi a stále som mu vravel o tom, aké to bolo v Južnej Amerike skvelé. Potom som išiel na WC a tam ma niekto pozdravil. Nevedel som najprv, že kto to je a napokon sa ukázalo, že to bol chlapík s ktorým som popíjal v Južnej Amerike pred piatimi rokmi. Možno som si ho privolal. Bol aj s manželkou, už tehotnou a najväčšia haluz bola, že vôbec z Košíc nie sú, tak isto ako ja nie.
Strava na cestách
Na cestách som veru ochutnal kadečo. Boli situácie, ako napríklad v Etiópii kde nám absolútne nechutilo. Robili tam len ich národné jedlo Indžoru a tak sme troška hladovali, ale zvládli sme to tým, že sme jedli banány 🙂 Najmä v Afrike sme si veru pri jedle veľmi nepochutili. Naopak v Ázii mi chutilo veľmi, žiaľ na Slovenskú kuchyňu nik nemá. Jediný problém tej našej je, že veľmi priberám. Na cestách mám vždy o 15 kg menej ako doma 🙂 🙂 🙂
Energia
Jasné že boli situácie keď som si vravel, že to ďalej už nedám. Ale potom sa človek ráno premrznutý zobudí, uvidí tú nádheru a zrazu je plný síl! Častokrát mi pri ťažkých situáciach pomáha aj predstava, že som pár kilometrov od Banskej Bystrice a vravím si, že to je ako doma, ako na detvianskej hute, toto je ako na Hriňovských lazoch a to krásne jazero je skoro také isté ako v Banskej Štiavnici, a vtedy sa mi ide ľahšie. Najťažšie to bolo asi po malárii keď sme boli totálne slabí, vyčerpaní a myslel som si, že do cieľa na Strelkový mys neprídeme nikdy. Ale keď sme tam došli, zavalil ma taký pocit eufórie, že som neľutoval ani sekundu expedície. Väčšinou ma nič nebolí, ale ako starnem tak to prichádza a troška ma pobolieva chrbát a najmä zadok 🙂 🙂 🙂
Žena na expedícii
Najlepšia žena na ceste je asi partnerka, ale vtedy treba ísť iba s ňou a nie s partiou chalanov. Taktiež nie je dobré brať na cestu viac žien ako jednu. Spôsobovalo nám to problémy a trhanie partie v Austrálii keď sme tam mali dve kočky. Chalani sú vo všeobecnosti nenároční, nemusia sa často umývať, nemajú prehnané emócie (ja osobne mám všetko na háku) a proste chalani držia lepšie spolu. Ak sa im niečo nepáči tak si dajú facku a na druhý deň fungujú ďalej 🙂 🙂 Tú facku som myslel obrazne, ešte sme sa na ceste nebili 😀
http://afrika.napionieri.sk/
Foto: archív Mareka Slobodníka
