Peter Kopiš
Karate je moja vášeň, môj život. Som majster sveta v Kata, ale nepovažujem sa za hviezdu. Môj obdiv patrí atlétom, gymnastom, šprintérom či boxeristom. Ja sám som aj boxoval a som šťastný že sa mi dostala možnosť stretnúť sa s ľudmi, ktorí boli v týchto športoch jednotky a mohol som si tak odniesť ich výnimočné skúsenosti.
Karate
Ku karate som sa dostal vďaka filmom kde som toto umenie obdivoval. Moja mama sa ma raz spýtala, či viem prečo sa mi takéto filmy vždy páčili – najmä filmy s Jeanom – Claudom Van Dammom. Vraj preto, že ich často pozerala keď bola tehotná. S karate som začal keď som mal šesť rokov. Nebol som ale veľmi disciplinovaný a nerád som robil základné techniky, až časom som pochopil, že len základné techniky môžu človeka naozaj vykresať, lebo to čo len pekne vyzerá, je dobré na ,,oči“ väčšinou nefunguje. Mám rád energiu, silu, rýchlosť a krásu karate. Snažím sa byť niečo ako dokonalý hybrid, pretože hoci som svalnatý (karatisti sú väčšinou šľachovitý, pretože pri karate pracuje vnútorné svalstvo), viem byť aj rýchly a teda funkčný. Keď ma videl reprezentačný tréner Slovenska, doniesol mi hneď zmluvu, čo nebývalo bežné. Už ako dorastenec som bol na tom pohybovo tak dobre, že ma priradili na majstrovstvách Európy do kategórie mužov kde som sa umiestil na druhom mieste. V roku 2008 som na majstrovstvách sveta vyhral prvé miesto v Kata a druhé miesto v Kobudo – bojové umenie s palicou.
Stará škola
Bojové umenia vznikali preto, aby si človek mohol ubrániť svoje územie. Stará škola znamená, že netrénujete kvôli pretekárskej zostave, ale aby techniky boli naozaj funkčné. Niekedy je dokonca problém odhadnúť, aký to bol vlastne úder ktorý praktik ,,starej školy“ urobil. Športové karate je totiž výrazne iné ako reálny boj. Trénuje sa tvrdosť tela, otužovanie kostí… (Obalí sa drevo ktoré pruží lanom, ktorým si potom človek búcha po kostiach čo dokonca hraničí až so znetvorením tela, búcha si píšťalou do dreva, vykonávajú sa kliky na hánkach a pod.)
Nutnosť obrany
Mal som už situácie v živote kedy som sa musel brániť, ale nikdy to nebolo za pomoci karate, pretože som vedel, že by stačil jeden správny úder a protivník by takúto obranu nemusel prežiť. Dá sa použiť aj určitý tlakový bod na tele ktorým sa dá toho druhého paralyzovať, ale aj to sú naozaj nebezpečné pohyby. Pokiaľ je použitá nejaká páková technika je dôležité ju dokončiť, čo by ale znamenalo zlomiť súperovi končatinu. Takže som sa vždy radšej snažil vyriešiť nepríjemnú situáciu po dobrom a keď už som musel zakročiť chcel som radšej použiť techniky boxu ale keď druhí videli ako rýchlo sa hýbem, tak svoje pokusy o napadnutie prestali brať vážne.
Najťažší bojovník
Najväčší súper som ja sám, pretože ak si človek prestane veriť, má nalomenú psychiku – to je to najťažšie čo vôbec môže byť. Je dôležité nemať sám so seba strach, alebo si myslieť, že niečo nedokážem. Mať suverénnosť sám v sebe, vlastnú seba – podporu. Pred súťažou som si vždy prial ,,nech už som na tom štarte, lebo si to chcem užiť, a ukázať čo viem.“ Tak som mohol zo seba dostať to najlepšie. Mal som vždy veľkú silu a výkon, takže som do toho chcel dať naozaj všetko. Avšak robiť na Slovensku vrcholový šport je veľmi ťažké, lebo u nás nie sú vytvorené podmienky, aby sa človek mohol venovať karate profesionálne. Bohužiaľ ani to nie je šport, ktorý by bol pre sponzorov zaujímavý.
Tréning
Asi som bol zvláštny tým, že som sa dokázal naučiť techniky aj z videa. Musím však priznať že základné techniky a bloky rúk som nikdy nemal veľmi rád, mojou obľúbenejšou časťou boli a sú skôr kopy. Trénoval som so šprintérmi ale tiež s olympijským reprezentantom v športovej gymnastike Samuelom Piaseckým. Keďže som aj rád posilňoval, trénoval som dvojfázovo. Príjemnou časťou tréningu sú pre mňa dynamické cvičenia. Len dve hodiny trénujem techniky aj s pridaním záťaže, na ďalší deň už bez závažia. Takéto striedanie dokáže najlepšie vypracovať dynamiku a rýchlosť.
Zdravotné problémy
Od 18 rokov som mal rôzne úrazy, našťastie nikdy nič vážne, len popraskané väzy, zlomeniny členku, ale za necelý týždeň som bol schopný aj z roztrhnutým väzivom normálne fungovať. Pripisujem to práve mladému veku, kedy je schopné telo ešte dobre regenerovať, ale čím je človek starší, musí pre seba urobiť ďaleko viac.
Regenerácia
Keď som bol mladý, tak do 21 rokov bolo úplne jedno čo zjem, či si dávam nejaký vitamín alebo nie – jednoducho telo regenerovalo prirodzene a veľmi rýchlo. Na vysokej škole som sa už naučil ako a čo správne jesť. Dôležité pre mňa boli vždy strukoviny, mäso či cestoviny. Tiež sacharidy ale nie vo veľkom množstve, jedlo som striedal podla toho, aký tréning som práve chcel robiť. Výživové doplnky som nepoužíval a asi ani neuveríš, ale prvý proteín som si kúpil keď som mal 26 rokov a mám ho doteraz. Vo vyššom veku je už ale viac nutné dopĺňať glutamín, aminokyseliny, vitamíny… Raw stravovanie mi pripadá asi na takej úrovni, akoby si chcela kŕmiť psa s ktorým chodíš na výstavu mandarínkou a budeš očakávať, že bude mať fakt dobrú srsť. Isteže viem, že aj napr. sója má veľa bielkovín ale iba Raw strava ktorá je v móde by mne určite nevyhovovala. Pri bezmäsitej strave je dôležité mať v jedálničku dostatok rastlinných bielkovín, sacharidov a zostať aspoň pri rybách, pričom je dôležité aby pochádzali z čistých zdrojov.
Životná láska
Láska je pre mňa božstvo. Lásku spájam s druhým človekom – je to pre mňa partnerstvo a následná schopnosť na tomto partnerstve pracovať. Veľa ľudí ak prídu aj nejaké drobné problémy, utekajú zo vzťahu. Ja som spokojný vtedy keď robím všetko čo mám rád, ale aj pre toho druhého, aby sme sa tak mohli spoločne tešiť zo života.
Foto archív Petra Kopiša