V prírode vládne princíp akcie a reakcie, ktorý vychádza zo zákona zachovania energie. Žiadne pôsobenie energie, sila, nič sa nemôže stratiť, ale len ,,premeniť.“ Každá akcia má za následok reakciu, každá príčina má svoj následok.

Náboženstvá poznajú karmický princíp, poznalo ho i židovstvo a kresťanstvo, pokiaľ ho asi po piatich storočiach neprehlásilo za nesprávny. Celý Mojžišov zákon nie je podľa môjho názoru nič iné, než jeho vyjadrením. Vo vnútornom duchovnom zmysle výroky ,,zub za zub“ , ,,krv za krv“ a ďalšie, nás nenabádajú k tomu, aby sme sa pomstili druhým a za vyrazený zub im vyrazili rovnaký, ale práve naopak, priamo nás varuje, že podľa zákona karmickej odplaty – keď niekomu vyrazíme zub, bude vyrazený i nám, keď prelejeme nejakú krv, bude preliata i tá naša. Ježiš nás učí to samé, i keď inými slovami, keď hovorí: ,,Kto mečom zachádza, ten mečom i schádza.“

Prikázanie lásky k druhým a to i k nepriateľom je rovnako tak založené na princípe zákonu karmy – ak robíme druhým dobro, dobro sa nakoniec vráti i nám. (Samozrejme myslené úprimné dobro.)

Karmický zákon

Ježišov výrok: ,,Neodídeš odtiaľto (t.j. zo sveta) dokiaľ nezaplatíš do posledného haliera.“ (t.j. dokiaľ sa na tebe nevybijú podľa zákona karmy všetky tvoje ,,neprávosti?“) Bolo by tomu tak, pokiaľ by sme žili iba raz? Alebo sa rodíme znovu a znovu, pokiaľ nevyrovnáme svoj karmický dlh do ,,posledného haliera“ a pokiaľ sa možno aj cestou vnútorného ,,náboženstva“ dopracujeme k pochopeniu vlastného Ja?

Pôsobenie karmického zákona sa deje automaticky. Jeho mechanizmus sa dá predstaviť ako stenu ktorá nám vracia loptu na ňu hádzanú. Vracia nám ju automaticky tak, ako ju hádžeme. Akú silu do nej vložíme, takú nám ju vracia a smer odrazu je daný smerom dopadu. Z tohto hľadiska súdime sami seba každým činom a to neustále.

Cirkev učenie o karme a reinkarnácii zavrhla. Zákon karmickej odplaty a reinkarnácie priamo vyvracia učenie vonkajšieho náboženstva, že kresťan ktorý prijme presvedčenie o Kristovom spásnom božstve v historickom zmysle a dodržuje vonkajšie cirkevné ustanovenia, je po smrti spasený a odchádza do neba.

Vlastne tým hovoria, že byť v cirkvi stačí ku spáse. Berú však tak možnosť skutočnej cesty ku spáse, pretože vytvárajú mylné presvedčenie, že pokiaľ sa vyspovedajú atď. neponesú následky svojich činov, pretože za ich hriechy predsa Ježiš zomrel a jeho krvou sú vykúpení. To však platí pre vnútorného Krista v nás a jeho naozajstný zrod, rast a nie pre historického Ježiša.

Ďalší zo základných pojmov kresťanstva, ktoré sú z môjho pohľadu nepochopené, je samotný hriech. Chápeme ho v zmysle skutkov, napr. zabiť, okradnúť, ublížiť. Tak i prvotný či dedičný hriech chápeme ako skutok, ktorého sa dopustil prvý človek a za ktorý doposiaľ pykáme. Ale grécke slovo hamarthia používané v originále Nového zákona neznamená hriech, ale hriešnosť. A to už nie je čin, ale stav, blúdenie na ceste, omyl v zásadách ktorých dodržiavanie robí život správnym a mravným. Pretože však latinské slovo pre hriešnosť nepozná, ale pozná oba hriechy ako skutok, prekladá sa tiež miesto správneho ,,hriešnosť“ na ,,hriech“. To je však veľké nedorozumenie. Hriech nie je to isté ako hriešnosť.

Hriechy nám teda môžu byť odpustené, alebo si ich odpykáme, ale hriešnosť nie je možné odpustiť ani si ju odpykať. Je iba možné a nutné ju odstrániť poznaním Boha v nás.

Myslím si preto, že ak sa neusilujeme o vykorenenie hriešnosti samotnej, sústreďujeme sa iba na odstraňovanie následkov, ale príčinu, hriešnosť nechávame nedotknutú. Je jasné že takéto počínanie nemôže mať nikdy trvalý účinok a že sa nutne musíme dopúšťať hriechov.

,,Ak chceš poznať svoj budúci život, pozri sa na svoje činy v prítomnosti.“

Spracovala: Silazdravia.sk