Zaplietol som sa do debaty o celibáte v cirkvi. Spomenutá bola pedofília, a tiež som si spomenul, že v nemalej miere sú obeťami chlapci. Tak mi skrsla takáto teória:

Na vine je až úchylné zatracovanie sexu, očierňovanie a hanobenie sexuality a túžob. A tým pádom aj zväzovanie spontánnosti a všetkého živého, živelného. (Podobná zvrátenosť, ako keď inkvizícia používala práve pekelné praktiky.)
Chudák chlapec (teraz pedofil) sa musí vrátiť až do detstva, kde je sexualita ešte nevinná. Samozrejme je to zase výkyv do opačného extrému, kde sexualita ešte nie je sexualitou aktívnou.

Tieto myšlienky sa mi objavili v hlave po tom, ako som si prečítal príbeh o „vymodlenom synáčikovi“, túžba matky, aby sa stal kňazom. Možno je to aj nevedomá pomsta za patriarchát, ktorý je aj v cirkvi silný. Zbaviť muža jeho sily. Bumerang, za tie snahy ovládnuť, kontrolovať ženu = prírodu, vášeň, sex. Kontrolovať aj skrz ponižovanie a znevažovanie živelnosti ženy (bosorky), jej vášnivosti a zmyselnosti.

Isteže, pre muža to môžu byť veci neuchopiteľné a nepochopiteľné. Logika, rád, hranice. To je nám vlastné, tomu rozumieme a je to tak dobre. (Skôr mám pocit, že to našej rozmarnej spoločnosti v zdravej miere a uchopení chýba. Mužom.) Múdre by bolo ostať v nemom úžase, v pozorovaní, a nie skúšať stále pochopiť a pretvárať. On nám aj tak niekedy ostane len ten údiv. Či už v „zlom“, alebo v „dobrom“. Chvalažene. A práve v sexualite dokážeme v údive ostávať. Krivky, pohyby, jej hlas, chrámové tanečnice – ženský prejav služby Bohu, u nás už len zdeformovaný, chlapom prispôsobený striptíz… . A tu v tom úžase môžeme sami sebe strážiť hranice. No nie zákazom vzrušenia.

Autor článku

Peter Fabian

Rád sa pozerá ,,za“ prejavy ľudí a spoločnosti. Aj za svoje, pokiaľ to ide. Praktikuje budhizmus, má rád umenie. Porozumenie považuje za jednu z najdôležitejších vecí v živote. Obľúbený citát: ,,Jediná istota v živote je neistá hodina našej smrti.“ Uvedomenie si tejto hlbokej pravdy učí žiť.