Katka Tekeľová

Sedím na terase s vyloženými nohami a premýšľam, aká som… Neposedím často… Zato chodím, dýcham, cítim, smejem sa, tancujem, spievam, starám sa, vymýšľam, píšem, hrám bedminton (za KBC Martin, trénujem deti od 5 rokov v prípravke a dospelých od 18 bez obmedzenia veku.) Mám jasličky (Detské centrum Vrabček v Považskej Bystrici.) Tvorím pred kamerou (16 rokov som pracovala v médiách, z toho 12 ako spravodajca pre Televízne noviny TV Markíza. Bola som nominovaná na cenu za najlepšiu rozhlasovú a televíznu reportáž – Novinárska cena 2014 za príspevok „Do basy za každú cenu“.)

Pomáham, verím na dobro, snívam, žijem, snažím sa myslieť pozitívne…a tiež kričím, hnevám sa, plačem, smútim, ofukujem sa a áno, priznávam, niekedy si úplnými zbytočnosťami ničím „šteblíky“ do neba…ja. Žena, dievča, dieťa, mama, manželka, sestra, priateľka, kamarátka, kolegyňa, spoluhráčka, partnerka. To som. Mám rada priamy pohľad, ruku na srdci a tuhé objatie. A tiež široké lakte a odvahu povedať nie, ak treba. Zbožňujem (ne)normálnosť a voňavú človečinu. Dôverne poznám špinavé kolená, ktoré znamenajú pády, i schopnosť postaviť sa, oprášiť si ich a kráčať ďalej. A už nejaký čas poznám svoju cenu. Posunulo ma to o niekoľko krokov vpred…

Televízna epizóda

Na začiatku to bolo vzrušenie z neznámeho, bláznivá zamilovanosť do niečoho nového, možnosť tvoriť, vymýšľať a baviť sa v práci. Podpísala som sa pod množstvo pekných a pozitívnych tém, vyriešených problémov a príbehov ľudí, ktorí by inak svoju spravodlivosť nedosiahli. Spoznala som nových ľudí, vznikli pekné kamarátstva a na veselé zážitky by nestačili ani prsty na rukách a nohách. Keď ale po rokoch začalo byť tých problémov a negatívnych tém viac ako tých veselých, začala mi robota viac brať ako dávať a takáto nerovnica sa mi nepáčila. A to som nemusela ani milovať matematiku. Nedokázala som (a nepovažujem to za zlyhanie ) púšťať „ťažšie veci“ jedným uchom dnu a druhým von. Vždy niečo málo z trápení a smútkov ostalo vo mne a začalo to ovplyvňovať môj život mimo práce…po troške…troška k troške a tak mi jednoducho časom vyšlo, že táto „stanica“ bude pre mňa len prestupnou…

Mentalita víťaza

V záchvate hladu po pozitívnych veciach a nových odrazových mostíkoch, z ktorých sa skáče čo najďalej od negativizmu a nevyriešených problémov väčšiny televíznych respondentov, som pozvala  na stretnutie mentálneho kouča Peťa Bielika. Obyčajne to asi býva opačne, no prečo nebyť iný, všakže. 😊 Potrebovala som sa zamerať na niečo pozitívne. Nie, že by som v živote mala málo pekných vecí, to nie. Ale práca ma valcovala a preto som hľadala…. Dva telefonáty, pár mailov, namiesto polhodinového, takmer trojhodinové stretnutie. On dostal nový impulz na svoj projekt a ja som vedela, že chcem spolupracovať s najlepším. Mentalite víťaza odvtedy „pričuchlo“ takmer 800 ľudí na prednáškach po celom Slovensku. Najbližšie sú v diári víkendové vzdelávania pre tých, ktorí sa chcú naučiť zvládať prekážky a žiť svoj život. A ja…ja sa tiež učím…aby som popri organizovaní od neho pochytila čo najviac…pre začiatok… 😊

Rodina je všetko

Moje, tvoje, naše. Také sú naše deti. Môj muž aj ja sme si do vzťahu priniesli po „jednom kúsku“. Po pár rokoch pribudol ešte jeden blonďavý, hnedooký. Tri princezné. Jedna nás už pozýva na nedeľný obed do svojej kuchyne, druhá ešte sem-tam bojuje s dozvukmi puberty a najmladšia školáčka nás vracia do reality bežných dní, keď treba písať úlohy a robiť projekty do školy. Má sa ten náš tatík pri nás ako kráľ. 😊 Že si chceme byť navzájom oporou a bezpečným prístavom, je pre nás čosi ako samozrejmosť. Keď by som však tvrdila, že je to tak každý deň, klamala by som. Aj tu to občas zaškrípe, ale to udobrovanie potom…hmm. 😊 Takže zdravo „ne-normálna“ rodina, ktorá sa vie bláznivo smiať, aj sadnúť za stôl s vážnou témou, miestami rozlietaná a inokedy zas naukladaná na gauči tak tesno, že by sa ani myška neprešmykla. Každému by som takú priala. Aby sa tešil domov. A najspokojnejší bol vtedy, keď má všetkých doma pod jednou strechou.

Bedminton, láska, droga

Dostal ma dospelú. To bolo poznámok okolia – načo to robíš? Prečo? Čo si chceš dokázať? Alebo komu? X rozhovorov, ktoré by som absolvovala znova… S rovnakým výsledkom – s presvedčením, že je to jedna z najlepších vecí, ktoré som vo svojom živote urobila. 😊 Na začiatku to bolo také pink – pink, potom ma zobral do parády môj muž, neskôr kamarát. A láska bola na svete. Od začiatočníka, cez prvé pokroky, až po súčasnú 3. ligu, trénerský kurz a ambíciu makať na sebe ďalej. A tiež odovzdať, čo ma naučili. Dnes si svoj život bez bedmintonu predstaviť neviem. Pondelok na kurte, utorok tréning s dospelými a deťmi, streda mimo kurtu, štvrtok na kurte, piatok na kurte, sobota turnaje, liga, nedeľa môj tréning. Akože….čo som ja robila, kým som nehrala bedminton? 😊 Áno, často vymieňam varechu za raketu a košíky, áno, možno mám viac prachu na poličkách a áno, miesto topánok na opätku si obúvam tenisky. Ale som šťastná. Lebo radosť, lebo pohyb, lebo priatelia, lebo cieľ, lebo cesta, lebo…lebo…

Áno, som závislá

…keď sa ti žiada, choď…počúvaj…a dýchaj…a tak chodím. Hore, ešte vyššie a potom zas dole. Presne preto. Pre pocit voľnosti, slobody, makačky, kým sa dostanem až na vrchol, pre výhľad, dobrý pocit v nohách a fotky, z ktorých potom vidieť malosť človeka a veľkosť hôr. Fascinujúce. Hory sú pre mňa neskutočný ventil, vetranie hlavy a nevyčerpateľná nabíjačka energie. Túry sú niekedy urozprávané s kamarátskou osádkou, kedy pomedzi slová ledva lapáme po dychu a inokedy zas tiché, osamotené, hĺbavé, kedy počuť iba ticho a kroky. Vďaka Bohu za tieto miesta v tieni stromov či v tráve zaliatej slnkom. Za studený potok, ktorý osvieži nohy tak, ako to nedokáže žiadna voda z vodovodu. Za to, že ešte stále sú medzi nami ľudia, ktorí vedia, že hory sa oplatí chrániť. Aj keď svojou troškou…ale viete, troška k troške…

Detské centrum Vrabček http://www.dcvrabcek.sk/

Archív Katky Tekeľovej