Bibiana Šmollová
Na viac ako 40 rokov som sa stratila sama sebe. A pri tom som robila horolezectvo, skialpinizmus, horské behy, …žila som ako mama, manželka, partnerka, milenka, priateľka aj liečiteľka.
Neustále som sa hľadala práve v týchto činnostiach a nič neľutujem. Možno by som mohla ľutovať to množstvo času, ktoré ma to hľadanie stálo. Potom som prekročila level svojho komfortu a bolo po ochutnávaní života. Lebo len asi pred 4 rokmi sa všetko začalo naozaj. Prestala hra na sebaklamy. Maska sa konečne mohla začať odkladať a to v radosti aj napriek bolestivými s tým súvisiacimi prežitiami.
Chcem byť prospešná pre deti v našej alternatívnej školičke pre deti, ktoré sa nájdu oveľa skôr, alebo dokonca preskočia nutnosť ťažkého hľadania tým, že si priniesli z minulého života všetko už prežité a chápu viac ako my, čo sme to museli v tomto živote prežívať a prípadne im dám návod na život v podobe pravidiel života, ktoré si spolu v ranných komunitách precvičíme v našej škole Pod stromom…
Ale je možné, že stačí ich len počúvať, ako sa rozprávajú. Čo hovoria a o čom snívajú a pochopím, že nie ja som učiteľ, ale tieto deti sú učitelia nás dospelých.
Alternatívna škola
Myšlienka alternatívnej školy vznikla niekde v mojom nevedomí, lebo inak by ma neťahala neustále táto téma k sebe a nemala by som tie neustále snahy sa niečo dozvedieť o tejto téme, teda prejdenie si kurzov Montessori, Waldorf, Intuitívna pedagogika, kurzy o výchove detí typu: Respektovať a byť rešpektovaný, Výchova nevýchovou, knihy o slobodných školách, a návšteva takýchto škôl…Prečo by som asi tak na toto míňala čas, prečo som toto sledovala …
Základ života
A kdesi vo vedomí vznikla už otázka ako ja môžem učiť inak. Nuž v klasickej škole som toto nedávala. Tu nie je problém len to, že nejakí kolegovia, či riaditelia nemajú zmýšľanie tohto typu, ale aj to, že rodičia v klasickej škole si vyžadujú staré spôsoby, kde sa vyslovene dožadujú rodičia prísnosti, obrovskej náročnosti už aj na malých prváčikov, domácich úloh, prísneho známkovania a vysokej miere rozumových a pamäťových úloh. Ak sa v tejto škole deti na vyučovaní príliš pohybujú a nebodaj hrajú, tak škola je niečím, čo v nich vzbudzuje pochybnosti o kvalite školy. Toto nastavenie škôl, kde smer udávajú práve rodičia snažiaci sa o výkon a tzv. uplatnenie sa detí v živote, je bez nadsázky v drvivej väčšine takto chápané ako správne. A práve cez výkon sa školy aj merajú a posudzujú.
Toto som na začiatku hľadania videla, zažívala a nechápala. Vedela som, že patrím k menšine, k akejsi divnej menšine – oproti spomenutej väčšine na tomto svete, ale že teda nemôžem byť iba ja osamelá a že sú tu ľudia čo vnímajú svet a školstvo inak. Uvidela som také školy a to ma vlastne utvrdilo v tom, že je možné učiť inak. Otázka bola ako sa dostať k tomu, aby si to mohol človek aj na vlastnej koži zažiť. Takto som mala postavené veľmi silné otázniky, na ktoré časom prišla odpoveď. Dozvedela som sa, že na Slovensku už funguje pár alternatívnych miniškôl a to tak, že si zriaďovateľ založil nejaký klub, v podobe občianskeho združenia, ktorý združuje deti v domácom vzdelávaní. „Tak toto je teda tá cesta!“. Toto mi stačilo na to, aby som už príliš nerozmýšľala, či sa to dá bez toho aby človek prežil. Vedela som, že to musím urobiť a príliš nerozmýšľať nad dôsledkami, lebo inak by som to nikdy nebola urobila. Odišla som z klasickej školy, kde som sa už necítila naplnená.
Šťastné dieťa
Vedela som, spočiatku viac cítila presne ako inak to treba robiť a ako inak učiť deti, ktoré sa učia potom z vnútorných vlastných pohnútok a navyše sa im pri tom neodoberie ich radostné živé nastavenie, ktoré dáva celej škole jedine zmysel. Všetko ostatné, čo sa nazýva školou, ale je v skutočnosti obrovskou manipuláciou sa v dôsledkoch prejaví na všetkých zúčastnených v podobe „pokrivených duší“ ktoré sa v pokrivenom systéme museli prispôsobiť aby prežili. Toto pokrivenie si mnohí začnú uvedomovať až po rokoch hľadania sa, keď zistia, že necítia svoju dušu, nevedia kto sú, nevedia sa spojiť so svojou intuíciou, slepo idú v nejakých chodníkoch, ktoré sú zárukou že ľudia niečo dosiahnu, niečo ako prestíž, slávu, majetok, peniaze, dobré meno, partnera, ktorý má niečo veľké, a závislosť na tom všetkom.
Vidí azda niektorý učiteľ až takto do dôsledkov, čo sa udeje s dušami detí, ktoré slepo počúvajú v laviciach príkazy a zákazy a všetky prejavy slobody sú potlačené?
Vidí azda niekto do dôsledkov, čo sa deje keď sa deti takto vedú v škole? Keď sa potlačí ľudská duša tak, aby sa stotožnila sa davom.
Ak uvidíme tieto následky, tak predsa v osobnej zodpovednosti vystúpime z tejto falošnej hry a vytvoríme svet, ktorý stojí za to. Svoj svet. Poctivý k sebe. A na to svetlo buď ľudia naskočia alebo nenaskočia. Tak sa oddelí zrno od pliev ako sa hovorí. Tým nikoho neurážam. Tým myslím to, že sa ku mne dostane presne to, čo ku mne patrí. Vytvorím tak úplne nový svet. Level, na ktorom rovný rovného si pohľadá a môže sa začať niečo tvorivé, krásne, svetlé.
Toto sa stalo. Škola POD STROMOM nie je len škola. Žijeme počas dňa v rodinnom dome, ako malá komunitka 21 detí, 30tich rodičov a 8 učiteľov. Je to ostrov, kde sa mohli rozsvietiť viacerí, ktorí sa na mori len tak plavili a hádzalo ich to podľa vĺn, podľa toho, kde práve vplávali. A všetci , čo sa rozhodli opustiť šíre more a prísť na malý ostrov sa tak rozhodli z nejakého vnútorného pocitu, ktorý ako sa zdá je ešte poriadne ojedinelý a dosť odvážny. Ale spojenie ľudí toho druhu je proste nádherné.
Pamätám si ako som robievala duchovno-vedomecké, hudobno-výtvarné tábory v prírode Liptova pre rodičov s deťmi. Spávali sme v stanoch, varili na ohni, hrali piesne pri táboráku, maľovali tvorili z dreva a tancovali na lúke, počúvali liečiteľku, či vítali deň slovanským obradom, ale aj liezli na skaly a na stromy. Tieto tábory som robila pár rokov a cítila som, že sme tu ľudia podobného zmýšľania a bolo mi vždy ľúto, keď sme sa lúčili, lebo som vedela, že idem späť do života, kde sú zas rôznorodí ľudia, veľmi rôznorodého zmýšľania a kde som sa tak cítila osamelá medzi ľuďmi . Tu v tábore sme si boli dosť blízki a bolo to ale len na malú chvíľku. Túžila som po spoločenstve blízkych ľudí aj na bežný život. A to sa stalo. V tejto škole sa to stalo. Tu sa na náš ostrov doplavili ako k majáku veľmi podobní ľudia. Vzniklo nádherné spoločenstvo rodičov, detí, učiteľov práve okolo našej školičky.
Rodič a učiteľ môže dať svojmu dieťaťu hodnoty jedine tak, že ich žije.
Šťastný rodič
Je ten ktorý žije svoj potenciál. V našej škole sú ľudia, ktorí sú autentickí, ktorí sa nemajú prečo hrať na niečo iné ako v skutočnosti sú, majú ostrov kde sú masky nepotrebné, učíme sa ich odhadzovať, a ich deti dostávajú ojedinelú možnosť byť súčasťou tohoto procesu. Dokonca sa my dospelí od nich učíme byť prirodzenými, často nám nastavujú zrkadlo.
Zvláštnosťou tohto ostrova je, že je normálne a prirodzené ak sa za chyby ktoré ešte všetci robíme nijako netrestáme, ale ich berieme ako nádhernú možnosť učiť sa a rásť.
Boj s veternými mlynmi
Meniť svet nie je reálne možné nejakým bojom, či hľadaním riešení.
Je možné rozsvietiť svoj maják. Svoj vlastný maják a vedieť, že iba tak žijem naozaj . Toto svetlo vysiela nejakú frekvenciu a teda je viditeľné pre ľudí na tej istej vlnovej dĺžke a lode s radarmi vysielajúcimi práve tieto frekvencie majú možnosť tu zakotviť.
Inšpirácia
Život je o radosti nie o utrpení.
Som o tom presvedčená. Ale nebola som vždy. Musela som prejsť školou života, aby som to pochopila a prestala bojovať, ale naopak tvoriť. A najnovšie tvoriť pokoj. Učím sa uvoľniť, úplne sa odovzdať čomukoľvek čo príde a otvoriť sa do možného riešenia, ktoré príde samé buď v podobe intuície, inšpirácie, alebo akoby náhodu zvonku. Akékoľvek násilné zo strachu a rozumu vytvorené hľadanie riešení, prináša akurát krátkodobé a nie účinné výsledky.
Ak by sa deti v škole učili pokojnému načúvaniu svojho ticha, tak by sa nemuseli nič učiť, pokojne by si stiahli všetky informácie z akáše, teda z vesmírneho záznamu, kde všetko už je dávno vymyslené. Od vynálezov ktoré už poznáme, po tie, ktoré sme si nemohli stiahnuť ešte, lebo sme na ne nedozreli, teda také, ktoré by ľudstvo odbremenili od ničenia si svojho prostredia. Napríklad nové deti sú potencionálni tvorcovia alternatívnych zdrojov energie. Všetko je už síce dávno zapísané a existujúce vo „vesmírnom internete“, ale úplne iného druhu a tie si ešte ani len neviem predstaviť. Sú založené na úplne iných princípoch.
Deti, ktoré prišli teraz sem potrebujú nové školy. Nové školy majú okrem iného za cieľ nezabiť nové deti v tom s čím tu prišli. Nové deti majú už úplne iné úlohy. Ich už nezaujíma či niečo dosiahnu, lebo žijú oveľa viac v prítomnosti a toto sa máme od nich naučiť. Staré spôsoby výučby a obsah učiva sú s tým nekompatibilné. Aj to je dôvod na to, aby vznikli úplne iné školy. Raz sa to stane úplne. Teraz sme ostrovom v mori. Nevadí. Je to vlastne krásne.
Pre mňa je tiež škola POD STROMOM – MOJOU ŠKOLOU ŽIVOTA.
Len v tejto skutočnej živej praxi, som si mohla jasne skorigovať niektoré nastavenia a zámery v svojom živote. Takže som presvedčená, že bez toho vhupnutia do nového druhu svojej vlastnej existencie by som nebola prišla napríklad na to, že nemám svoju pevnú sebaúctu. Uvidela som ju pri menežovaní tejto školy až. V praxi. V rovine rozumových úvah sa to skrátka celý život akoby nedostávalo až k mojej duši. Toto všetko by som bez prekročenia pomyselného prahu nebola možno pochopila nikdy.
Žila som ešte staré pravdy typu: „Musíš byť dobrý človek.“
Ja som to rozumela tak, že sa musím obetovať a seba dať kdesi na koniec všetkého. Človek tak rieši tých druhých, napráva ich, očakáva, slúži im zas s očakávaním a často s nevôľou. To potom nepomáha vôbec nikomu. Uvedomila som si, že môj dobrý zámer v čase vzniku školičky POD STROMOM bol sčasti ovplyvnený týmto druhom služby druhým, kde sa ale jasne ukázalo, že na ceste sebaúcty je potrebné model dobrého človeka opustiť. Dávali mi to najavo napríklad stretnutia s niektorými pár ľuďmi, ktorí sa v školičke na chvíľu objavili a mali vysoko zas vyvinutý model slobody za každú cenu. Ukazovali mi svojim správaním voči mne, že niekde je chyba. V tomto zrkadle hodnotím tento dej ako nádherný príklad školy života. Bez jej zrkadlenia by som to nebola pochopila. Až v tej konfrontácii s neúctou spomenutých osôb som uvidela svoju vlastnú neúctu k sebe samej.
Ale v tejto škole sa to dalo pochopiť oveľa lepšie, lebo tu sa už nestretáva nekonečné množstvo charakterov, ako to bolo predtým v bežnej škole, tu sú akoby len tie charaktery, ktoré rezonujú už so mnou, alebo mi niečo veľmi jasne ukazujú. Vrátane mojej 27 ročnej dcéry, ktorá so mnou v školičke učí.
Spolu so mnou v školičke učí ďalších 8 ľudí. Je to možno jedna z osobitostí našej školičky, že dávam dôraz na to, aby ľudia nerobili to, čo ich nebaví, (keď sa stáva, že učiteľ prvého stupňa základnej školy učí všetky predmety a to každú hodinu niečo iné, pripravuje sa tak doma na množstvo predmetov a niektoré ani nemá rád, a potom v škole učí z nechuti niečo), ale aby učili a sa rozvíjali v tom, čo ich charakterizuje, čo si priniesli na tento svet ako talent, či úlohu. Preto je pre 21 detí v našej školičke 8 učiteľov. Detí je síce 21, ale sú to 4 ročníky po približne 5 detí v triede. Učíme sa všetky predmety a to buď po ročníkoch, alebo aj spojené ročníky, kde sa deti môžu učiť navzájom.
Veľkou osobitosťou našej školičky je, že deti chodia pravidelne raz do týždňa na gazdovský dvor, kde sa stretávajú priamo so zvieratkami, a kde sa učia Prírodovedu v prírode. V okolí gazdovského dvora je prekrásna príroda a všetko o čom sa učia sa dá pozorovať, prežívať a tak sa učiť. Tu práve má priestor moja dcérka Monika, ktorá vyštudovala Biológiu a Geografiu a po praxi v školách počas štúdia vyhlásila, že učiť nikdy nebude. Prišla do našej školičky aby preklenula obdobie, kým nájde niečo, čo ju bude napĺňať a zdá sa, že ju chytilo za srdce toto živé vyučovanie s deťmi, ktoré samé túžia po vedomostiach z vlastnej vnútornej motivácie sa pýtajú a chcú učiť a vedieť viac o svete. Teda sa len potvrdilo, že myšlienka školy, ktorá vzišla hlavne z ducha, má silu ktorá osloví ľudí práve cez ich srdce.
Čo viac si človek môže priať.
Budúcnosť
V súčastnosti riešim ďalšie smerovanie našej školičky.
Máme už štvrtákov a piaty ročník nie je na Slovensku možné riešiť už domácim vzdelávaním. Deti teda buď pôjdu do niektorej klasickej školy v meste, alebo si rodičia vybavia pre ne domáce vzdelávanie v zahraničí. Nie je to vôbec ľahké. Sú s tým spojené problémy.
Tiež nám peniažky nestačia zo zdroja ktorým je mesačný príspevok rodičov, máme peniaze z projektu z EÚ, ale hoci sme nesmierne vďační za tieto zdroje, je potrebné sa dostať k peniazom ktoré patria vlastne každému dieťaťu zo štátneho rozpočtu. Deti v domácom vzdelávaní ich nemajú. Preto sa práve snažíme zoficiálniť a zaradiť našu miniškolu do systému ako Súkromná základná škola Pod stromom v Liptovskom Mikuláši.
Aktuálne s tým musí súhlasiť zasadnutie poslancov mesta, tiež potrebujeme nový oficiálny priestor, ktorý sa rieši a potom schválenie na ministerstve, čomu predchádza množstvo tzv. papierovačiek.
Má toto úsilie zmysel? Ja viem, že áno.
Raz tam hore na ministerstve všetci zrazu povedia: takto majú vyzerať všetky školy. Ale to bude ešte chvíľku trvať. A niekto s tým nápadom musel začať. Tak to už predsa býva.
Kontakt FB:
Foto: Archív Bibiana Šmollová